Najdivnejšie púšte sveta: Niektoré nie sú ani horúce

Definícia sucha: Prečo teplota nie je kľúčová

Aby sme pochopili, prečo môžeme za púšť označiť mrazivú Antarktídu aj soľnú pláň v Bolívii, musíme sa pozrieť na odbornú definíciu tohto pojmu. Púšť nie je definovaná horúčavou, ale nízkym úhrnom zrážok. Vedecký konsenzus hovorí, že za púštnu oblasť považujeme takú, kde ročne spadne menej ako 250 milimetrov zrážok. V praxi to znamená, že z oblohy dopadne na zem menej vody, než sa stihne odpariť alebo vsiaknuť.

Tento fakt stavia naše bežné vnímanie sveta na hlavu. Mnohé oblasti, ktoré považujeme za „nehostinnú divočinu“, sú v skutočnosti púšťami nie kvôli slnku, ale kvôli absencii vlhkosti. Práve suchosť prostredia vytvára tie najextrémnejšie podmienky pre život a formuje krajinu do podôb, ktoré na prvý pohľad pôsobia ako z inej planéty. Akonáhle prijmeme fakt, že púšť je o vode (respektíve jej nedostatku) a nie o teple, otvorí sa nám pohľad na fascinujúcu rozmanitosť našej planéty.

Antarktída: Najväčšia a najmrazivejšia púšť sveta

Možno to znie paradoxne, no najväčšou púšťou na Zemi nie je Sahara, ale Antarktída. Celý kontinent na južnom póle je technicky vzaté púšťou, a to dokonca tou najsuchšou. Hoci je pokrytá obrovským množstvom zamrznutej vody v podobe ľadu, pre biológiu a ekosystém je táto voda v tuhom skupenstve nedostupná. Atmosféra nad Antarktídou je taká studená, že dokáže udržať len minimálne množstvo vodných pár.

Vnútrozemie Antarktídy zasiahne ročne v priemere menej ako 50 milimetrov zrážok, čo je menej, než spadne v srdciach horúcich afrických púští. Ešte fascinujúcejšie sú takzvané suché údolia. Ide o miesta, kde nepršalo ani nesnežilo milióny rokov. Sú to jediné miesta na kontinente, ktoré nie sú pokryté ľadom, pretože katabatické vetry (nesmierne silné a suché prúdy vzduchu) stiahnu akúkoľvek vlhkosť a vyparia každý náznak snehu skôr, než sa dotkne zeme. Antarktída nás učí, že extrémne sucho a extrémny chlad sú dve strany tej istej mince.

Atacama: Miesto, kde sa zastavil čas aj dážď

Ak sa presunieme do Južnej Ameriky, narazíme na púšť Atacama, ktorá drží titul najsuchšieho nepolárneho miesta na svete. Leží v zrážkovom tieni medzi dvoma horskými masívmi. Obklopená je Andami na východe a Čílskym pobrežným pohorím na západe. Táto poloha vytvára dokonalú bariéru proti vlhkosti z oboch strán. K tomu sa pridáva vplyv studeného Humboldtovho prúdu v Tichom oceáne, ktorý ochladzuje vzduch nad hladinou natoľko, že sa z neho netvoria dažďové mraky, ale len husté hmly známe ako camanchaca.

V niektorých častiach Atacamy meteorologické stanice nikdy v histórii nezaznamenali ani kvapku dažďa. Pôda je tu taká vyprahnutá a chudobná na živiny, že v nej nedokážu prežiť ani tie najodolnejšie mikroorganizmy. Keď kráčate touto krajinou, nevidíte žiadny hmyz, žiadne vtáky a žiadne rastliny. Je to ticho, ktoré je v prírode takmer neprirodzené. Práve táto absolútna sterilita robí z Atacamy jedno z najzaujímavejších miest pre geológov a astronómov, ktorí tu majú vďaka čistej a suchej oblohe tie najlepšie podmienky na pozorovanie vesmíru.

Salar de Uyuni: Keď sa zem zmení na nekonečné zrkadlo

Púšte však nemusia byť len o skalách a piesku. Existujú oblasti, kde hlavnú úlohu hrá chémia a geológia dávno zaniknutých jazier. Príkladom je bolívijský Salar de Uyuni, najväčšia soľná púšť na svete. Pred desiatkami tisíc rokov bola táto oblasť súčasťou obrovského prehistorického jazera, ktoré sa postupne vyparilo a zanechalo po sebe hrubú, oslepujúco bielu vrstvu soli, ktorá sa rozprestiera na ploche vyše 10 000 kilometrov štvorcových.

Geometria Salar de Uyuni je fascinujúca. Povrch tvoria útvary soli, ktoré vznikajú pri jej kryštalizácii. Počas obdobia sucha ide o nekonečnú, bielu rovinu, ktorá je taká plochá, že ju satelity využívajú na kalibráciu svojich prístrojov. Najmagickejší moment však nastáva, keď na tento povrch dopadne tenká vrstva dažďovej vody. Keďže soľ je nepriepustná, voda nemá kam odtiecť a vytvorí na povrchu dokonalé prírodné zrkadlo.

Čierne púšte: Pozostatky ohnivej minulosti

Úplným protikladom k bielym soľným pláninám sú vulkanické púšte. Tie nájdeme napríklad na Islande, alebo v niektorých častiach Kanárskych ostrovov. Tieto oblasti vznikli výsledkom sopečnej činnosti, kde lávové prúdy a popol pokryli krajinu a vytvorili nehostinný, tmavý terén. Čierna farba nie je len estetickou záležitosťou. Ide o rozdrvený čadič a sopečné sklo, ktoré vzniklo rýchlym ochladením lávy.

V týchto čiernych púšťach je erózia hlavným architektom. Neustály vietor a mechanické zvetrávanie drvia vyvretú horninu na jemný čierny piesok. Rastliny tu majú obrovský problém zakoreniť sa nielen kvôli nedostatku živín, ale aj preto, že tmavý povrch pohlcuje obrovské množstvo slnečného žiarenia, čo vedie k veľkým teplotným výkyvom. Pohľad na čierne duny, ktoré ostro kontrastujú so svetlou oblohou, vyvoláva pocit, že sa pozeráme na ranné štádiá formovania planéty, kedy ešte o živote nebolo ani chýru.

Púšte sú v skutočnosti oveľa viac než len prázdny priestor. Sú to miesta, kde je príroda obraná o všetky nadbytočné vrstvy a ostáva len jej čistá, surová podstata. Či už ide o ľadové pláne južného pólu, zrkadlové plochy Bolívie alebo temné vulkanické polia, každá z týchto oblastí nám pripomína, aká krehká a zároveň odolná je rovnováha života.